www.karateweb.sk - Informačný portál zameraný na históriu a pôvod karate kata v slovenskom jazyku. Karate berieme osobne.

Masutatsu Oyama (1923 - 1994)
Yong Ja Choi sa narodil v roku 1923, v južnej Kórei, v nepatrnej dedine ležiacej asi 300km od Soulu. Keď mal 9 rokov, začal študovať čínske Kempo. Jeho učiteľom bol zamestnanec jeho otca. Jeho detstvo bolo búrlivé, pričom sa vyznačoval neskrotnou a búrlivou povahou. Preto sa jeho otec rozhodol poslať ho vo veku 14 rokov na vojenskú akadémiu Yamana-shi do Japonska. Bolo to v roku 1937, v čase Čínsko-Japonskej vojny.
Vo veku 15.tich rokov odišiel do Japonska, kde prijal meno Oyama, po rodine v ktorej bol ubytovaný. Tu stále hľadal možnosti zdokonaľovať sa v bojových umeniach a preto sa ešte v septembri toho istého roku stal žiakom Gichin Funakoshi (1868-1957)ho. Na neho spomína ako na svojho učiteľa od ktorého sa mnohému naučil. Najväčšiu dôležitosť prikladal Funakoshi cvičeniu kata. Približne po dvoch rokoch tréningu u majstra Funakoshiho dosiahol technický stupeň 2.Dan. Napriek tomu opustil koncept Shotokan ryu kvôli jeho priamočiarosti a tuhosti.
Oyama našiel istého Kórejčana menom Nei Chu So, ktorý bol jeden z najlepších žiakov majstra Goju ryu, menom Gogen "The Cat" Yamaguchi. Oyama pod vedením Nei Chu So rýchle napredoval, pričom bol zasvätený aj do budhistickej filozofie. Tá bola pravdepodobne príčinou, že sa Karate stalo jeho životnou filozofiou. Súčasne s tréningom Karate študoval aj Judo, kde po štyroch rokoch tréningu získal 4. Dan. V 1947 Mas Oyama vyhral prvý 'celo japonský turnaj, ktorý sa konal v Tokyo na Karuyama gymnáziu, kde sa zúčastnili všetky školy Karate.
V tomto období chodil často majster Oyama relaxovať po tréningu na tanečné zábavy. Tu sa mu stala jedna príhoda, kedy videl ženu napadnutú jedným vysokým Japoncom, ktorá kričala o pomoc. Zastal sa jej, čo nebolo bez odozvy. Tento Japonec, ktorý bol podozrivý z niekoľkých zabití, vytiahol nôž a pokúsil sa ho bodnúť do hrude. Oyama útok zblokoval a jediným úderom do tváre poslal útočníka k zemi. Bohužiaľ sa ukázalo, že tento úder bol smrteľný. Napriek tomu, že súd posúdil jeho zákrok ako sebaobranu, mala táto príhoda na mladého Oyamu priam zdrvujúci dopad. Ukončil tréning bojových umení a s vedomím, že zabil muža, ktorý mal ženu a deti odišiel k jeho rodine, aby ju pomohol zabezpečiť. Farmu opustil až po niekoľkých mesiacoch, keď vdova bola schopná zabezpečiť chod farmy.
Jeho Goju ryu učiteľ Nei Chu So mu poradil, aby odišiel preč a nechal vychovávať telo i dušu osamote, a dal možnosť Karate kontrolovať jeho život. Preto sa 24 ročný nositeľ 4. Danu rozhodol odísť do hôr, aby dostal pod kontrolu svoju fyzickú silu a znásobil si duševnú disciplínu. Napriek tomu, že ho čakala dlhá a tvrdá cesta spojená so samotou, bol rozhodnutý dosiahnuť v tomto hľadaní úspech. Odišiel do miest, kde v 17. storočí hľadal pre svoj bojový štýl použitia dvoch mečov aj samotný majster Musashi. Po 18-tich mesiacoch samoty a tvrdého tréningu zostúpil Oyama z hôr. Zúčastnil sa prvého japonského turnaja v Karate po 2. Svetovej Vojne a zvíťazil. Nakoľko nebol spokojný so svojím výkonom, vrátil sa naspäť do hôr, aby tu absolvoval 14 hodín trvajúce tréningy. Po tomto nadobudol presvedčenie, že už môže bojovať iba so zvieratami.
V roku 1952 prešiel Spojené Štáty za účasti celoštátnej televízie, kedy prijímal výzvy na súboj od zápasníkov všetkých kategórií a disciplín. Celkovo bojoval s 270 ľuďmi, pričom zápas nikdy netrval viac ako 3 minúty. Väčšina bojovníkov bola porazená jediným úderom ! Začalo sa mu prezývať "Božská ruka".
Oyama začal vyhľadávať zápasy s býkmi, pričom celkovo zápasil s 52. býkmi. Troch z nich usmrtil a ostatným ulomil rohy hranou svojej ruky. Musíme podotknúť, že sám sa nevyhol zraneniam. V roku 1957, keď mu bolo 34 rokov, ho v Mexiku zranil býk takým spôsobom, že bol 6 mesiacov pripútaný na lôžko.
Masutatsu Oyama založil vlastnú organizáciu nesúcu názov Kyokushinkai, ktorá funguje už skoro 50 rokov a má približne 15 miliónov členov. Vydal niekoľko kníh popisujúcich Kyokushinkai Karate.
Majster Oyama bol žijúcou legendou až do 26. apríla 1994, kedy zomrel vo veku 71 rokov na rakovinu pľúc. Jeho smrť sa stretla s veľkým smútkom nielen v kruhoch Kyokushin, ale aj v celom svete bojových umení.
Taikyoku Sono Ichi, Ni a San>
Pinan Sono Ichi, Ni, San, Yon a Go
Yansu
Tsuki no Kata
Kanku Dai
Sushiho
Sanchin
Gekisai Dai a Sho
Tensho
Saiha
Seienchin
Garyu
Seipai